Bratislava
10. októbra (TASR) - Mníchovská dohoda, historikmi označovaná aj ako
Mníchovský diktát z 29. septembra 1938 znamenala, že prvá Československá
republika (ČSR) stratila územie s rozlohou 41.098 kilometrov
štvorcových, na ktorom žilo 4,879 milióna obyvateľov. Podľa dokumentu,
na ktorom sa dohodli britský premiér Arthur Neville Chamberlain,
taliansky fašistický vodca Benito Mussolini, nemecký ríšsky kancelár
Adolf Hitler a predseda francúzskej vlády Édouard Daladier ČSR odstúpila
Nemecku nielen sudetské územie, ale aj Petržalku a Devín.
V utorok 10. októbra si pripomíname 85. výročie obsadenia Petržalky
(nemecky Engerau) nacistickými vojskami. Obsadenie znamenalo stratu
bratislavského predmostia, keď Petržalská línia bunkrov bola prvou
stavebne aj technologicky dobudovanou časťou československého opevnenia.
Petržalka bola súčasťou Hitlerovej Veľkonemeckej ríše až do oslobodenia
Bratislavy 4. apríla 1945.
"Takzvaná Mníchovská dohoda štyroch veľmocí z 29. septembra 1938
znamenala okrem iného stratu väčšiny opevnení vybudovaných v pohraničí
Čiech a Moravy. Tento dokument však rozhodol aj o bratislavskom
predmostí s jeho pevnostnými objektmi, ktoré malo byť obsadené nemeckou
armádou ako súčasť takzvaného piateho okupačného pásma. Československá
armáda tak bola donútená aj tento dôležitý priestor vyprázdniť. Odchod
jednotiek československej armády z priestoru prebehol bez incidentov. Už
10. októbra 1938 vtiahol do Petržalky prápor nemeckej armády. Bol
sprevádzaný čatou takzvanej rakúskej légie. Nemecké oddiely postupne
obsadili barakový tábor v Kopčanoch, Jelínkove kasárne, ženijné cvičiská
v Pečnianskom lese ("Krištofek") resp. v lokalite Ostende a všetky
objekty opevnení," uviedol pre TASR historik z Vojenského historického ústavu (VHÚ) Peter Chorvát.
Ako priblížil, ešte krátko pred príchodom nemeckej armády vydal veliteľ
III. československej armády generál Lev Prchala rozkaz na urýchlenú
evakuáciu hnuteľných súčastí opevnení. Keďže všetok takýto materiál
nebolo možné odviesť, k jeho demontáži dochádzalo aj neskôr, na základe
podmienok Mníchovskej dohody.
Presne 10. októbra 1938 jednotky československej armády, príslušníci
polície a colnej služby opustili bratislavské predmostie, ktoré obsadilo
nemecké vojsko. Z Petržalky sa stal Engerau.
Petržalka mala v čase obsadenia asi 15-tisíc obyvateľov slovenskej,
nemeckej a maďarskej národnosti. Obyvatelia sa zo zabratých území mali
vysťahovať do šiestich mesiacov. Väčšina z nich však ihneď opustila
okupované územia. Utečenci prišli takmer o všetko. Tí, ktorí zostali, sa
stali občanmi druhej kategórie a boli vystavení represiám nemeckých
úradov aj civilných nacistických fanatikov.
V rámci cesty do Sudet navštívil 25. októbra 1938 bratislavské predmostie Adolf Hitler. "Počas
tejto návštevy vzniesol požiadavku aj na získanie obce Devín.
Československá strana 21. novembra 1938 súhlasila s delimitáciou hraníc
aj v tomto priestore. Devín a bratislavské predmostie, spolu s rozlohou
43 kilometrov štvorcových, sa tak stali súčasťou nacistického Nemecka.
Strata území znamenala, že potenciálna obrana hlavného mesta Slovenska
sa stala mimoriadne komplikovanou. Staré mesto bolo v novej situácii na
dostrel pušky z pravého brehu. Opísané skutočnosti boli zároveň veľkou
ranou pre prestíž slovenskej autonómnej vlády. Okrem toho, že sa z okien
vládnej budovy dívala na druhý breh Dunaja situovaný v Tretej ríši,
mimoriadne bolestivou bola aj strata Devína - miesta tak dôležitého pre
Slovákov," dodal historik Chorvát.
Na konci II. svetovej vojny v roku 1944, v Petržalke vznikol
koncentračný tábor so šiestimi podtábormi, ktorých umiestnenie sa
podarilo lokalizovať v spolupráci so Slovenským národným archívom. V
novembri a decembri 1944 tu umiestnili 1730 až 2000 Židov. Tí sem boli
deportovaní pešo alebo vlakmi z Maďarska. Väzni boli ubytovaní priamo v
susedstve civilných obyvateľov vtedajšej Petržalky. Napríklad podtábor
Fürst sa nachádzal v dnešnom areáli Incheby, Schinawek sídlil na jej
parkovisku, podtábor Leberfinger zas na Tyršovom nábreží.
"Tábor tu stál medzi decembrom 1944 a marcom 1945. Špecifický bol
tým, že bol rozložený na viacerých miestach - v stodolách, maštaliach,
či pivniciach. Pravdepodobne tu bolo viac ako 1700 väzňov, z ktorých
približne 500 vojnu neprežilo. Časť je pochovaná na Petržalskom
cintoríne," priblížil pre TASR historik Slovenskej akadémie vied (SAV) Jakub Drábik.
Väzni umierali od hladu, na choroby a na následky mučenia zo strany
dozorcov. Značnú časť väzňov zabili dozorcovia počas Pochodu smrti 29.
marca 1945, keď pred príchodom Červenej armády nacisti evakuovali tábor.
Väzni z Engerau išli takmer 20 kilometrov pešo do rakúskej dediny Bad
Deutch-Altenburg. Tam ich na Dunaji nalodili a deportovali do
koncentračného tábora v Mauthausene.
Židovské komunitné múzeum (ŽKM) predstavilo 29. mája 2015 výstavu
Engerau - Zabudnutý príbeh Petržalky, ktorou vrátilo do dejepisu osudy
židovských väzňov petržalského koncentračného tábora z konca 2. svetovej
vojny.
Viedenský krajinský prokurátor Eugen Prüfer podal žalobu na fanatických
príslušníkov tábora v Petržalke už krátko po druhej svetovej vojne a to
koncom júla 1945. Prvý proces sa konal už v auguste 1945 pred ľudovým
Krajinským súdom vo Viedni, teda skôr ako sa začal Norimberský proces s
nacistickou špičkou.
V rokoch 1945 až 1954 sa uskutočnilo vo Viedni celkove šesť takzvaných
Engerau procesov. Viacerých veliteľov z Petržalského tábora –
príslušníkov SA (Sturmabteilung - Útočný oddiel) a politických fanatikov
Tretej ríše odsúdili na tresty smrti, doživotie alebo na dlhoročné
tresty odňatia slobody.
0